S nevyhnuteľnosťou smrti sa ľudia odjakživa vyrovnávali. Odchádzame iba do iného sveta, alebo je to koniec všetkého? Osud ktorému sa nejde vyhnúť a odkiaľ nie je návrat. Smrť je uhoľným kameňom, okolo ktorého sa točia mnohé náboženstvá. Máme nesmrteľnú dušu ako to tvrdia náboženstvá?
Vedecká komunita tento náboženský koncept častokrát spochybňuje. Ale tá istá komunita videla radu prekvapivých úkazov, ktoré zase naopak spochybnili ich vlastný pohľad.
Tvorí vedomie a telo jeden nedeliteľný celok? Pokiaľ vedomie nie je súčasťou fyzického tela, kde vtedy potom sídli duša?
Podľa štatistiky tretina až polovica ľudí, ktorí o vlások unikli smrti, zažili niečo naprirodzeného.
Skúsenosť blízkosti smrti, je fakticky sériou udalostí, ktoré sa niekedy stanú, ak je človek blízko klinickej smrti, alebo dokonca v stave mozgovej smrti.
Najbežnejšie je opustenie tela, rýchly prelet akým si tunelom. Stretnutie so zomrelými príbuznými, alebo stretnutie s inteligentnými svetelnými bytosťami alebo bytosťou z ktorej vyžaruje láska. Väčšina ľudí tento zážitok popisuje ako plný mieru, kľudu a harmónie.
Avšak v troch percentách prípadov je táto skúsenosť popisovaná ako negatívna a nepríjemná. Je to vízia skôr blízka peklu ako nebu.
Pri jednej rizikovej operácii keď došlo k zástave srdca, človek opustil svoje telo a zistil, že ho obklopujú groteskné škeriace sa tváre. Všade okolo neho padal ohnivý dážď, ktorý pri dopade na zem iskril. V tej chvíli prišla žena v čiernom, ktorá sa predstavila ako smrť. Za ňou sa ozývali zvuky kvílenia a nariekania. Táto udalosť vydesila človeka doslova k smrti. Našťastie tieto negatívne skúsenosti sú výnimkou.
V dnešnej dobe sú takéto zážitky viac preverované ako v minulosti. Aj keď sa lekári a ľudia málokedy zhodnú na podstate týchto skúseností, uvedomujú si, že tieto zážitky sú hodné pozornosti vedeckej komunity. Možno niekedy nájdeme na to odpovede…
Pre mnoho ľudí, ktorí majú takýto zážitok sa túžba pochopiť tento jav stáva životným poslaním.
V niektorých prípadoch sa ľudia stretnú s nejakými bytosťami, ktoré mu oznámia, že ešte nezomiera, nakoľko ten dotyčný má ešte nejaké poslanie vo svojom živote. Pri otázke čo je to poslanie býva zväčša odpoveďou, že ak príde ten čas tak pochopí…
Smrť je traumatizujúci zážitok a častokrát je bolestivá. Ako môžme vôbec objektívne posúdiť takéto javy, ktoré zažíva a vidí iba ten čo umiera? Pokiaľ sú tieto vízie ozajstným nahliadnutím do posmrtného života, sú rovnaké pre každého? Ak je vtedy smrť koncom života, tak je veľkou záhadou, kedy presne nastáva smrť? Aj keď sa táto otázka môže zdať prostá, tak odpoveď zďaleka jednoduchá nie je.
Problém s týmito skúsenosťami a druhým svetom je ten, že nevieme kedy presne tá cesta začína.
Pokiaľ skúsenosti s blízkosťou smrti sú len vízie vytvorené našou predstavivosťou, ako vtedy vysvetlíme podobnosť medzi nimi?
Je určených 4 prvkov smrti:
- Pocit ťaženia, nasledovaný pocitom ľahkosti a blaha. K tomuto dochádza na pocitovej úrovni.
- Nastáva pocit, že opúšťame fyzické telo. Inak povedané mimo telesný zážitok. V tom stave ľudia môžu pozorovať svoje okolie z výšky.
- Majú pocit ako keby ich nejaká sila z hora ťahala do nejakej prázdnoty a rýchle putujú akým si tunelom.
- Obklopenie jasného svetla na konci tunela. Popisovanie tohto svetla, ako keby vyžarovalo energiu všetkej lásky. Častokrát stretnutie so svetelnou bytosťou.
Skúsenosť s blízkosťou po smrti nemusí obsahovať všetky tieto fázy. Niektorí ľudia si napríklad nevybavujú aby sa vznášali nad svojím telom, alebo žeby prechádzali tunelom. Hneď ak človek prejde niektorým štádiom, tak potom čo nasleduje sa málokedy odlišuje od zážitku iných ľudí okrem posledného štádia.
Štúdie z blízkosti smrti ukázali, že tieto štádia nijako nezávisia na náboženskom presvedčení danej osoby, ani na jeho inteligencii, pohlavia, veku, alebo okolnostiach ako k zážitku došlo. Iba interpretácia toho zážitku je ovplyvnená presvedčeniami daného človeka.
Zážitok z blízkosti smrti nie je nijak ovplyvnený tým, aké očakávania človek má. Päťdesiat ročný človek popíše rovnaké zážitky ako päťročné dieťa. Jediný rozdiel bude v slovníku osoby ktorá to bude popisovať.
Hlavný problém s informáciami o mimo telesných zážitkoch je ten, že nie je možné nič z toho rozprávania overiť. Teoreticky je možné tieto informácie brať objektívne, ale v praxi to ostáva asi nemožné. Je nutné si uvedomiť, že človek ktorý túto skúsenosť zažil, tak o nej hovorí až s odstupom času.
Keď ľudia ktorých máme podľa našich zvyklostí za mŕtvych, dokážu popísať udalosti ktoré fyzicky nedokážeme vysvetliť, tak v púšti racionalizmu vznikajú oázy pochybností. Ako môžeme ďalej veriť, že zážitky z blízkosti smrti sú iba halucinácie? Je možné, že vedomie prežíva po smrti tela?
Odkiaľ sa tieto spomienky berú? Vytvára ich naše vedomie? Pokiaľ áno, tak je vedomie niečo oddelené od fyzického tela? Debata je stále otvorená… Každý kto prežil stretnutie so smrťou Vám potvrdí, že je to debata bez konca.
Moderná veda chce testovatelné teórie, ktoré je možné opakovať v laboratoriach. Tak, že sme odkázaní na útržkovité historky a počúvať o týchto zážitkoch od ľudí ktorí ich sami žažili.
Pre ľudí nie je najdôležitejším aspektom blízkosť smrti jeho mechanizmus a ako funguje, ale skôr dopad ako tá skúsenosť má na život človeka ktorý prežil. Väčšina ľudí, ktorí zážitok blízky smrti prežili v sebe prebudili pocit empatie a kladného jednania s ostatnými ľudmi. Už sa neboja smrti a majú iný pohľad na život. Tento pokoj a mier nachádzame aj u ľudí, ktorí zažili negatívnu skúsenosť stretnutia so smrťou.
Existujú prípady, kedy môžme označiť stretnutie so smrťou za veľmi nepríjemnú skúsenosť, keď toto stretnutie začalo veľmi negatívne, ale na konci akonáhle dospeli do fázy stretnutia so svetelnou bytosťou, sa aj tento zážitok zmenil v niečo veľmi pozitívne. A človek si z celej skúsenosti odniesol pocit šťastia, a tie pozitívne výsledky sa v jeho živote premietajú dlhú dobu. Jedného človeka tento fakt zmenil až tak, že sa stal kňazom.
Ľudia ktorí zažili skúsenosť s blízkosťou smrti, sú si istý, že naozaj zomreli a často sa túžia vrátiť tam odkiaľ prišli. Po tejto skúsenosti sa chovajú k ľudom a prírode s láskou, úctou a pokorou. Získajú pocit, že všetko čo na zemi a vo vesmíre existuje je súčasťou väčšieho celku ktorý vychádza z jediného zdroja a obvykle tento zdroj stotožňujú so svetelnou bytosťou.
Zmena spôsobu života po zážitku po smrti nie je nič výnimočné. Podobnú výmenu vidíme u ľudí, ktorí prežili vážne choroby alebo katastrofy. Najväčším rozdielom medzi tými čo prežili blízkosť smrti a medzi ľudmi čo prežili iné pohromy je iba hĺbka tejto osobnej premeny. Nie len že ľudia so skúsenosťou blízkosti smrti vyhľadávajú zamestnania so zameraním na starostlivosť o život druhých, ale taktiež sa na smrť pozerajú s kľudom, ktorý im my ostatní môžeme iba závidieť.
V celej tejto debate máte na jednej strane človeka ktorý má daný zážitok popisujúci svoje nebeské vízie a na druhej strane je tu veda, ktorá tvrdí, že ľudia videli len ilúzie vytvorené ich vlastnou mysľou.