Pretože iba jedna strana má šancu vyhrať, sily dobra a zla pokračujú vo svojom nekonečnom zápase. V tejto duchovnej bitke predstavuje démon absolútny symbol zla na našej zemi. My ľudia ho nazývame princom temnôt, démonom, Satanom, Belzebubom alebo Luciferom. Musí však na seba vziať ľudskú podobu aby prejavil svoju moc a silu. Ak k tomu dôjde, posadnuté obete sú strhnuté do bitky medzi dobrom a zlom akú nikdy predtým nevideli a nezažili. Ich poslednou nádejou je exorcizmus „vyháňanie diabla“.
Ale pomáha to naozaj, alebo to iba zhoršuje ich trápenie?
Je priestor okolo nás vyplnený neviditeľnými bytosťami a nehmotnými duchmi? Je možné aby obyvatelia duchovného sveta ovládli našu vôľu, našu dušu? Môže byť vôbec človek posadnutý?
Viera, že môže byť živá bytosť posadnutá nehmotnou entitou sa odráža v rade miestnych zvykov a populárnych náboženských presvedčení. Vo svete už mnoho psychológov bez váhania pripisujú problémy ich pacientov posadnutiu, zatiaľ čo iní psychológovia skôr inklinujú k diagnózam ako je napr. schizofrénia. V tejto oblasti viac ako inde platí, že psychiatrický žargón nie je odpoveď.
Je ťažké jednoznačne povedať o aké posadnutie sa jedná v rôznych prípadoch. Tu sa názory rozchádzajú. Vraví sa, že v 90 % prípadov sa jedná o paranormálne posadnutie a v 10 % spadá posadnutie do inej kategórie, ktorá je ešte viac znepokojujúca a to posadnutie démonmi.
Podľa katolíckej cirkvi sa pri posadnutí démonom prejavujú tri hlavné symptómy:
- Obeť hovorí jazykom, ktorý doposiaľ neovládala.
- Obeť dokáže nájsť skryté predmety, čítať ľuďom myšlienky a predpovedať budúcnosť.
- Obeť má silu, ktorá prevyšuje jej fyzické schopnosti.
Vo väčšine prípadov je požiadavka, aby sa takáto obeť na začiatku porozprávala so svojím kňazom, alebo s kňazom ktorému verí. Toto je prvý krok pri žiadosti o exorcizmus.
Od doby čo vznikla klinická terapia je bežným zvykom obete údajných posadnutí poslať k psychiatrovi. Väčšina kritérií pre určenie prípadov posadnutia je subjektívnych a môže sa zistiť, že pacient trpí duševnou chorobou. Sú aj výnimky…
Keď hovoríme o posadnutí, máme pocit ako keby sa vrátil stredovek. V ére modernej medicíny by človek predpokladal, že takéto podivné javy sú už dávno minulosťou. Ale nie sú. Znamená to, že povery sú silnejšie ako rozum, alebo že sa veda mýlila?
Fenomén posadnutia možno nájsť v každom náboženstve a kultúre. V Európe a Amerike sa spája s diablom, ale nie je to tak vo všetkých častiach sveta.
V iných kultúrach môže ísť o ducha dobrého alebo zlého. Môže to byť duch príbuzného zosnulého, alebo niekoho kto nedávno zomrel. V niektorých kultúrach sa dokonca vraví o posadnutí duchmi zvierat, ale v našich končinách prisudzujeme posadnutie iba diablovi.
Prípady posadnutia sú časté v komunitách, ktorých náboženstvo vychádza z Africkej tradície ako je VOODOO alebo UMBANDA. V západnej spoločnosti stále viac terapeutov začína veriť, že behaviorálne problémy ako schizofrénia alebo početný rozštep osobnosti, môžu byť prejavom pôsobenia neviditeľných osobností.
Verí sa, že niektoré posadnutia zapríčinili duše ľudí ktorí zomreli, ale neuvedomujú si, že už sú mŕtvy. Niektoré z týchto duší môžu byť zlomyseľné, čo vysvetľuje aktivity poltergaistov, ako zvuky v stenách a rozbíjanie skla. V iných prípadoch môže to byť entita, ktorá chce odkázať nejaké posolstvo prostredníctvom média. Ak sa pozrieme výlučne do náboženstva, tak tam je oveľa menej takejto tolerancie. Ak ste posadnutý, tak do Vás mohol vstúpiť duch svätý alebo diabol. A pokiaľ to bol diabol a nechcete skončiť v pekle tak je iba jediný spôsob záchrany a to exorcizmus. Ako posledná do tejto debaty vstúpila vedecká komunita. Napriek tomu že čoraz viac psychológov a psychiatrov akceptuje posadnutie u človeka inou bytosťou, ako vysvetlenie niektorých behaviorálnych problémov, pričom lekárska komunita sa na takéto javy skôr pozerá ako na stredoveké povery, ktoré iba zakrývajú jasne identifikované choroby.
V príbehoch ľudí je tenká hranica medzi posadnutím a fantáziou. Niekedy je ťažké rozlíšiť a rozoznať skutočné javy od predstáv a pocitov ľudí ktorí ich vidia.
V jednej nie slávnej knihe o špiritizme píše autor o bytostiach, ktoré sa dokážu dostať do Vašej mysle a ovplyvňovať Vaše správanie. Nepíše priamo o posadnutí ako takom, ale skôr o špirituálnom parazitovaní. Ľudia, ktorí sa stavajú proti jeho teórii najskôr z oblasti medicíny, radi zdôrazňujú, že tento autor zomrel pred viac ako sto rokmi, a vtedy sa o hlavných psychologických patológiach vedelo iba málo. Podľa názoru týchto ľudí je viera v duchov, ktorí Vás môžu posadnúť a ovplyvňovať Vaše správanie niečo zo stredoveku. Nikto z lekárskej komunity by sa neodvážil obhajovať túto teóriu. Je to ale trochu bláznivé, pretože stále viac ľudí a psychológov otvorene prijíma teóriu posadnutia ako možnú alternatívu k behaviorálnym problémom.
Nikto zase netvrdí, že všetky poruchy osobností sa dajú vysvetliť iba ako posadnutie nehmotnými entitami, ale v niektorých prípadoch sa táto možnosť nedá vylúčiť. Nedá sa všetko odmietať ako placebo…
Čo ak ide o duše, ktoré nikdy nemali svoje telo? Resp. čo ak sa jedná o niečo horšie? Čo ak táto bytosť tvrdí, že je samotný diabol?
Démonické posadnutie, to najhoršie možné… Ak vyslovíme tieto slová, pred očami sa nám vynoria zábery z filmu Exorcista, ktoré šokovali celý svet až do najhlbšieho vnútra všetkých ľudí.
Nie len z pohľadu cirkvi je existencia diabla realitou, ak nie samozrejmosťou. Ale Vatikán je pomerne konzervatívny ak dôjde na reč o exorcizme. Dnes preferuje pomerne rezervovaný prístup k tvrdým prípadom posadnutia. Tento postoj prijala cirkev vo svojom novom rituále exorcizmu, ktorý bol prijatý v Ríme v roku 1998.
Od renesancie sa posadnutosť démonmi a ich vyháňanie spojovala s rituálom, ktorý pripomínal staré rituály. V minulosti kňaz priamo oslovolal diabla, kričal a prikazoval mu aby opustil telo osoby. Dnešný exorcizmus skôr obsahuje viac liturgie, ako sled modlitieb. Kňaz už nehovorí k diablovi, ale k bohu skrz Ježiša Krista a prosí ducha svätého aby zostúpil do človeka, ktorého trápi diabol.
Od zavedenia psychoanalýzy vieme, že za vysvetlením všetkých psychických problémov nemusí byť zrovna diabol. Taktiež aj v očiach katolíckej cirkvi kto tvrdí, že je posadnutý ešte neznamená, že aj posadnutý je. Vo väčšine prípadov osoba skôr potrebuje psychiatra ako exorcistu. Niektoré symptómy posadnutia sa nápadne podobajú symptómom, ktoré lekárska veda dobre pozná. Aj hystéria vedie k rade symptómov typických pre posadnutie. Človeka postihnú kŕče, paže ohnuté a vytočené. Aj výraz na tvári sa môže rýchlo meniť cez hrôzu, hnev až k zúrivosti. Jedným z typických znakov je do oblúku (mostu) prehnuté telo, čomu lekári vravia hysterický oblúk. Často sa objavuje v prípadoch posadnutia, rovnako ako aj pri znakoch hystérie. Ďalšou duševnou poruchou, ktorá sa často pletie s posadnutím sú mnoho početné osobnosti, kde ide o rozpad osoby (pacienta) na niekoľko fragmentov.
Tieto rôzne symptómy sa prekrývajú tak, že posadnutie démonom sa ocitá niekde na rozhraní medzi chorobou a nadprirodzeným javom. V zemi nikoho. Preto je potrebné spravidla na začiatok vykonať sedenie s lekárom a až potom s exorcistom.
